Politická kultúra

Dejepis na školách učí, že už kedysi dávno, keď svet sa len rysoval, my, ľudia, sme sa snažili byť čestnými a moc sa pohrávala s ľudskými myšlienkami, sa začínalo bojovať o to, kto bude v popredí a najmä svetovom. Nepochybujem, že aj za čias Williama Shakespeara sa o moc nebilo, no on akoby tušil, ako to bude raz vyzerať. Podstata jeho slov v hre Hamlet odzrkadľuje obraz dnešného sveta. Intrigy, klamstvá, podvody ... človek by aj dušu zapredal, aby sa mohol dostať k moci.
V tejto jeho hre postava Hamlet nepopiera, že celý svet je akýmsi väzením s jednou centrálou. Aj na ľudských vzťahoch badať, že byť podlým a mať dve tváre, tak človek to dotiahne ďalej, aj keď nie na dlho.

Avšak tak, ako znejú Hamletove slová: „Veci vo svojej podstate nie sú ani dobré, ani zlé: dobrými alebo zlými ich robí až naše myslenie.“ .. Jednoduchšie povedané – koľko ľudí, toľko chutí, toľko názorov. Už len preto, že každý sme iný, nebude svet nikdy jednotný, ani vláda, ani zmýšľanie a morálka taktiež. Aj keď sa Hamlet snažil a bol aký bol .. no keď vtedy na to jeho v podstate vplyvná pozícia nestačila, koľkí na to budú stačiť dnes. Aj keď tu budú nejaké zásady či pravidlá, vždy sa nájde niekto so svojím spôsobom ako ich obíde, vyhne sa im a prispôsobí pre seba. Ľudská myseľ je natoľko vynaliezavá, že dokáže opantať to najviac, čo má – svoje ja, čo potom pre ňu bude svet ..
Tak ako sa kedysi Hamlet díval na ťahajúcu sa priamku nespravodlivosti voči oddaným a spravodlivým, tak sa táto priamka ťahá naďalej a chytajú sa jej mnohí. Priamka sťa stonka zvädnutej ruže, ktorej tŕne nikdy nestrácajú svoju silu .. raz sa možno Hamlet dočká a väzenie brány povolí ..

Nežný a nádherný pocit alebo zatracovaný vrah?

Láska. Cit, taký vznešene krásny a napriek tomu podceňovaný a zanedbávaný. Kto raz prepadne láske a jej zajatiu, nemá veľké šance vyslobodiť sa z jej pút. Zamilovanosť dáva síce na oči klapky, ale takisto dáva aj krajší pohľad na život. Ako snáď každučký človek na Zemi, aj Oféliino srdce spútali putá lásky. Neoblomný a životom odradený Hamlet pobláznil jej srdce. Jej srdce bolo bezpodmienečne uprené len a len na Hamleta, nevidela nič a nikoho okrem neho, bola ochotná urobiť čokoľvek len preto, aby ju milovaná osoba ľúbila, aby mohla cítiť jeho lásku. Tento príbeh sa však, neskončil rozprávkovo. Hamlet Oféliu využil a následne ju opustil. Využil... Opustil... Chcel.. alebo musel..? Ona nezvládla pretrhnúť putá lásky, v ktorých bola zajatá. Napriek všetkému, nezvládla sa vyslobodiť. Jej srdce bolo také smutné, až nevládalo ďalej búšiť, nevedelo ju udržať pri živote. Ono sa totiž naučilo búšiť pre dvoch: pre ňu a pre neho. Zrazu sa jedna polovica odtrhla a ona ani jej srdce už nevidelo zmysel žitia. Ranou, ktorá nikde nemala otvor, vytekala po kvapkách krv. Nikto si to nevšimol, až kým sa nestala tragédia. Oféliu "zabila láska". Láska. Cit taký vznešene krásny a pri tom taký nebezpečný. Ofélia nebola jediná, ktorá ukončila svoju životnú púť pre stroskotanú lásku. Každým dňom rastie počet mladých ľudí, ktorých presvedčením sa stala myšlienka, že: "Láska je len rozprávka... " Svet pre nich stratil zmyslel, lebo stratili lásku.. Alebo skôr "lásku"? A Hamlet, životom skúšaný, smutný a zatrpknutý človek, si možno ani neuvedomil, čo urobil, ako sa zahrával s ľudskými citmi. Bol príliš upriamený na to, aký je svet zlý a na to, čo všetko ho v živote postretlo, alebo to, čo urobil, urobil naozaj z čistej vypočítavosti? Tak, či onak pravdu vie len on a jeho svedomie. V každom prípade je samozrejmosťou, že by ho mali prenasledovať výčitky svedomia. V jeho živote ale asi láska nehrala veľkú rolu. Mám pocit, že ak by poznal lásku, lásku v akomkoľvek slova zmysle, tento cit by mu nedovolil pokračovať v zatrpknutosti a krutosti. Pretože jedine láska dokáže zázrak dať slabým silu a životný cieľ. Stále však ostáva otázka, je láska nežný a nádherný pocit, alebo zatracovaný vrah?

Kto je Hamlet?

„Byť, a či nebyť?“ je snáď tá najznámejšia veta zo Shakespearovej tragédie menom Hamlet. Hamlet je postava, ktorá sa zamýšľa nad podstatou bytia človeka, a najmä nad spôsobom jeho bytia. Zamýšľa sa nad šľachetnosťou ducha, nad tým, ktoré skutky sú odvážnejšie, či nemo stáť a znášať utrpenie, alebo pozdvihnúť zbraň a vlastnú hlavu?

Postava Hamleta je podľa môjho názoru aktuálna a veľmi nadčasová. Vo svete vládnu pomýlené predstavy o období stredoveku a ľuďoch tej doby. Úvahám o podstate bytia, depresiám či intrigám prepadalo ľudstvo rovnako, ako prepadá dnes. Možno nie až do takej miery ako v súčasnosti, no násilie a intrigy sú súčasťou ľudstva už odnepamäti, a boj o moc sa stal jednou z hlavných príčin konfliktov medzi ľuďmi.

Hamlet je dánsky princ hnaný vpred túžbou po spravodlivosti, ktorá sa stane hlavnou náplňou jeho života a ktorej neváha obetovať všetko. Je zatrpknutý a plný zloby a nenávisti k otcovmu bratovi, ktorý sa oženil s jeho matkou. Myslím si, že pozerá na ľudí a snaží sa odhaliť to, akí naozaj sú. Ako hovorí: „Aj smútok môže človek iba hrať.“ Zamýšľa sa nad konaním svojej matky, ktorej smrť jeho otca nebránila o dva mesiace po manželovej smrti znova sa vydať za jeho brata. Hamlet verí svojej intuícii a tuší, že kráľ neumrel na uštipnutie hadom. Jeho tušenie sa potvrdí tej noci, kedy sa mu zjaví duch jeho otca a prosí, nech pomstí jeho vraždu.

Žije s myšlienkou, že jeho život nestojí za veľa, trúchli za otcom, a je plne rozhodnutý vykonať spravodlivosť. Zakladá si na dôvere a preto prinúti svojich sluhov, aby mu prisahali, že nepovedia nič o tom, čo videli. Páčilo sa mi, že napriek tomu, že Hamleta mnohí, vrátane jeho matky považovali za šialeného, po jeho smrti túžia po tom, aby sa bol dožil trónu, vravia, že by bol istotne skvelý kráľ.

Hamlet je pre mňa veľmi poučná postava. Na jednej strane je problémový, melancholický a utiahnutý, povaha, s akou sa dnes často stretávame. Je plný rozporov a ťažkých duševných stavov. Preto je podľa mňa veľmi poučný a nadčasový hrdina, pretože sa s ním môžu ľudia stotožniť dnes rovnako ako pred sto či dvesto rokmi. No na druhej strane, je to statočný, verný, šľachetný, čestný a spravodlivý muž, a predstavuje dôležité hodnoty pre človeka. Trval na svojom cieli a nevzdával sa, pretože sa už raz rozhodol pomstiť svojho otca. Toto dielo si ma získalo aj napriek motívu násilia a vraždy a myslím si, že každý by si ho mal prečítať už len pre spôsob, akým je písaná, a predovšetkým pre mravné poučenie, ktoré mi toto dielo dalo.

Príchody vs. Odchody

Príchody verzus odchody by sa dali metaforicky zhrnúť do troh slov- nikdy nekončiaci boj. Na prvý pohľad sa nám náš život možno zdá príliš krátky či nezaujímavý, no keď sa pozrieme hlbšie, zistíme ako veľmi sme sa mýlili.

Nič nie je stále, často krát stačí zlomok sekundy a všetko sa náhle zmení a my si musíme zvykať .Každý z nás sa veľakrát ocitne na pomyslenej vlakovej stanici, kde na  jednej strane budú odchody a na druhej príchody neviditeľných vlakov. Vyberieme si príchody a šťastne privítame nových ľudí ktorí znenazdajky vstúpia do nášho života a dodajú mu nový rozmer, alebo naopak odchody? Z doterajších vlastných skúseností si myslím, že príjemnejšie je netrpezlivo očakávať avizované či spontánne príchody ako so zmiešanými pocitmi sledovať vzdaľujúci sa vlak s nevypovedaným nápisom ODCHOD. Pomyselné vlaky sú neoddeliteľnou súčasťou kapitoly zvanej RODINA. Každý človek to zrejme vníma individuálne a znamená to pre neho niečo iné, no akousi podstatou je podľa mňa fakt, že rodina patrí k najväčším istotám vôbec. Môžem stratiť nevyčísliteľnú sumu peňazí a predsa to nebude bolieť tak ako keby som prišla o blízkeho rodinného príslušníka na ktorom mi záležalo.. Aj príbeh samotného Hamleta sa odohrával na pozadí zvláštnej rodinnej situácie a zrejme sa to odzrkadlilo na celom jeho konaní. Hovorí sa, že rodina by mala byť kompletná najmä čo sa výchovy dieťaťa týka, avšak často krát sa vzťahy medzi partnermi vyvinú tak, že neostáva nič iné len naložiť rozvodové papiere do vlaku s konečnou stanicou ODCHOD. Niečo podobné som zažila aj ja. Dokedy mi spomienky siahajú, vyrastala som len s mamou a staršou sestrou. Bola som zvyknutá na život vo výhradne „babskej“ domácností a nikdy nám nič nechýbalo. Mama zvládala svoju rolu perfektne, zahŕňala nás láskou a snažila sa nás vychovať čo najlepšie do života. Z času na čas prišli otázky kde je pomyselná hlava rodiny a teraz oceňujem, že nám vždy bola povedaná pravda. Isteže nám sem tam chýbal ten povestný prísny zákaz od  otcov, ktoré dostávali naše kamarátky okolo nás, no naša mama vynahrádzala chýbajúce miesto dlhé roky na jednotku.  Ubiehali roky, my sme rástli, míňali sme veľa vlakov rozličných smerov až jedného dňa jeden nový zakotvil aj u nás. Babská domácnosť sa zmenila a zrazu bol v dome chlap. Nebolo to ľahké zvyknúť si no mama dbala na náš názor a nakoľko sme si rozumeli veľmi dobre, zasadol za vrch stola nový člen. Svojím spôsobom sa všetko zmenilo, ale vnímali sme to pozitívne. Nikdy nám nevynahradil otca, ktorého sme nikdy nemali, no svojou prítomnosťou veľa zmenil. Som vďačná za detstvo, ktoré som prežila a myslím si, že som dosť vyrovnaná nakoľko som nikdy nebola svedkom rodičovských hádok. Život v neúplnej rodine ma mnoho výhod aj keď ich často nevidieť. Vyskúšala som si život z dvoch uhloch a páčili sa mi obidva. Či už sami alebo so spomínaným novým členom, my ako deti sme sa mali vždy dobre a rodina v našom živote zastávala popredné miesto v rebríčku hodnôt a inak tomu nebude ani v budúcnosti. Rodina je asi to najcennejšie čo človek v živote má tak si to vážme. Je neskoro zistiť to, až keď o to prídeme.